Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Pracujúci dôchodca so záujmami - knihy, dobré filmy, chalupárčenie, horský bicykel
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vlasta Redl ma ako hudobník takmer úplne obišiel, matne si spomínam, že som si dávno-pradávno vypočul zopár jeho vecí, ale neoslovili ma. Akosi mi nepasovalo kríženie jeho hudby s folklórnym Hradišťanom a všetky tie jeho hudobné novotvary „na ľudovú nôtu“. No a moji najbližší vtedy boli Nohavica, Plíhal, Dobeš a čiastočne i J.“Samson“ Lenk. Keď som zistil, že „Samson“ má koncert v mestečku Bojkovice (23.6.2020) išiel som si ho pozrieť. Zmienil som sa o tom priateľovi, ktorý mi vzápätí požičal i túto knihu. Je to dobrá kniha i pre tých, ktorí nepoznajú Janouška, či „Samsona“, lebo kostru knihy tvoria spomienky – cestopisy týchto troch muzikantov, ktorí roky hrávali spolu na koncertoch. Viete si predstaviť, čo traja muzikanti popáchali na svojich šnúrach po Československu a pri poznávaní sveta. V knihe je množstvo príhôd s vtipnými pointami a prekvapujúco i množstvo úvah Vlastu Redla o svete, ktorý nás obklopuje s čím ma Redl veľmi milo prekvapil.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Od tejto dvojice som už prečítal zopár vecí. Túto knihu som si vybral cielene, videl som v minulosti film na základe knihy, ktorého záver bol komplikovaný až nelogický a chcel som prečítať knihu, aby som udalosti lepšie pochopil.
Kniha by to bola výborná, asi najlepšia, ktorú som od nich čítal, ale čo mi nesmierne vadilo, bola zbytočná krutosť, príliš veľa krvi, mučenie a podobné „lahôdky“. Úplne odporné boli dopodrobna opísané pitvy, ktoré prostredníctvom telefónu vykonávala absolútne amatérska osoba- náhodne prítomná mladá žena. Záver bolo takisto ako vo filme nepravdepodobný a ťažko uveriteľný. Nebyť tej spústy surovostí a krvi, bola by to päťková kniha.
Na knižnom trhu je o holokauste dostatok kníh, kto chce, ten sa dozvie množstvo otrasných faktov. Obvykle sa jedná o spomienky tých, ktorí prežili. Sú rôznej kvality a takmer všetky sú literárne upravené, čo je v poriadku, lebo nejde o formu, ale o obsah. Z tohto množstva vyčnieva niekoľko skutočne základných diel a medzi nich patrí i táto kniha.
Autorovi sa vynikajúcim spôsobom podarilo skĺbiť popisný štýl s množstvom emócií. V knihe nájdete bezpočet hrozných mikropríbehov z bežného „života“ v koncentračnom tábore. Vôbec prvýkrát som na základe tejto knihy pochopil, prečo a ako išli Židia bez odporu na jatky do koncentrákov. Hrôzostrašné čítanie vrcholí pri popise evakuácie tábora, kedy sú popisované deje na hranici znesiteľnosti.
Deje popisované v knihe sú staré takmer sto rokov a situácia na Ukrajine (v Kyjeve) v r. 1918 bola zložitá i pre vtedajších obyvateľov. Aby dnešný čitateľ vôbec pochopil, kto bol „hetman“, Petljura a ďalší, mal by si základné veci „vygúgliť“, určite sa mu potom bude ľahšie čítať. (odporúčam čerpať z „Dejiny a současnost“).
Kniha popisuje osudy rodiny, ktorá sa usiluje prežiť a nestratiť morálne a mravné hodnoty. Ak by sme prijali konštatovanie, že jej členovia i reálne bojujú na strane „hetmana“, dali by sa pomenovať ako ukrajinská biela garda. Celé je to akési kabaretné a miestami až tragikomické. Kto očakával, že nájde v knihe stopy po ďalšej Bulgakovej knihe Majster a Margaréta, ten bude veľmi sklamaný, lebo nenájde skoro nič. Ale štýl písania a harmónia napísaného je jedinečná.
Kniha zaujímavá nielen obsahom, ale i formou a štruktúrou. Paralelne sa vynárajú nielen poznatky o nezvestnej tínedžerke, ale zoznamujeme sa i s veľmi kontroverznou vyšetrovateľkou Charlie a s dvojicou kamarátiek, ktoré sa v minulosti dopustili desivého činu. Zdá sa, že najťažšie to má Charlie, ktorá trpí fyzicky i psychicky a je až neuveriteľné, že takáto hlboko nevyrovnaná bytosť môže by policajtkou. Je však obdarená schopnosťou postrehnúť detaily pre iného neviditeľné. Osudy všetkých sa prelínajú a záver knihy ponúka prekvapujúce rozuzlenie.
Prečítanie tejto knihy som dlho odkladal, lebo ma veľmi sklamala ich predošlá kniha Učeň. Toto je však našťastie vyšší level. Osobami kniha nadväzuje na predchádzajúci titul, ale vzťahy sa premiešali, čo knihe len prospelo. Prospela i štruktúra knihy a „neutíchajúci ťah na bránu“, čiže postupné gradovanie s každou kapitolou. Až na brutálne vyvraždenie jednej rodiny je príbeh uveriteľný, nič sa nezdá byť pritiahnuté za vlasy, na scéne sa nepohybujú žiadni „šerlokovia“, ale reálny vyšetrujúci tým, ktorému sa dlho nedarí nájsť skutočný motív ohavnej hromadnej vraždy. Román je čoraz napínavejší a zaujímavejší. Nevšedný a mimo stereotypov je záver knihy s mimoriadnou pointou a vyvrcholením.
Pokiaľ si dobre pamätám, knihu som objavil v nejakom rebríčku, teda teoreticky by mala byť niečím výnimočná. Bohužiaľ, výnimočná nie je v ničom a ja som ju dočítal najmä preto, lebo bola Corona = zamknuté knižnice.
Na obranu knihy však musím uviesť, že sa jedná o výsostne ženský román so všetkým tým ženským cítením a domotanými vzťahmi. Vyrušovalo ma nelogické správanie hlavnej postavy, lebo podľa nej dostávať výhražné listy a odkazy s jednoznačným vyhrážaním sa násilím je pre Políciu malicherný a banálny prípad a Políciu netreba otravovať. Takto vraj rozmýšľajú ženy, hoci sú tesne pred psychickým zrútením. Zato záver knihy je skutočne banálny, až hlúpy, bez akejkoľvek pointy. Tak, ako sú v knihe miestami hluché miesta, tak sa vyskytuje i zvláštny slovník, ktorý v bežnom osobnom styku nikto nepoužíva, napr. pre autorku je Polícia ...“Bezpečnostný úrad“... a pod.
Za normálnych okolností je to kniha na dve hviezdičky, ale vzhľadom k tomu, že sa ženský román dostal do nesprávnych rúk, tak tri. Veľmi mi je sympatické, že autorka býva neďalekom Hlohovci a ja jej želám všetko dobré.
Ak uvidíte na prebale knihy podtitul , napr. "skvelý severský thriller", vôbec to nemusí byť pravda. A to je prípad tejto knihy. Jedná sa o úplne štandardný kriminálny príbeh, v ktorom sú na pozadí vraždy žien. Dej sa vyvíja len veľmi pomaly, takmer nezáživne a v takejto nudnej omáčke treba plávať minimálne prvých sto strán. Románu vôbec nepomôže ani postava akože kontroverzného psychológa, a ani ďalších postáv týmu. Každý z nich má síce svoj príbeh, ale je to povrchné, akési povinné čítanie. A keď sa román skončí, nebudete mať radosť z toho, že zvíťazila spravodlivosť , ale z toho, že už je chvalabohu koniec.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Príbeh sa začína pred viac ako sto rokmi, keď mladý Rudolf (16 rokov) uteká z domu na vojnové polia a zákopy I. svetovej vojny, lebo iba útek znamenal vyslobodenie od otcovej psychickej tyranie. Prvá kapitola je vlastne hororové rozprávanie o tom, čo všetko musel malý Rudolf doma prežívať. Pred otcom sa neovládateľne triasol, nedokázal rozprávať, bol šikanovaný na každom kroku a nepoznal ani skutočnú maminu lásku. Už v tomto období dostával malý Rudolf záchvaty zjavne psychiatrického charakteru a prežíval ťažkú traumu a depresie. Ako chlapec stratil vieru v Boha a v nadväznosti na absenciu viery nezvratne stratil i všetky vyššie city, zostal iba jeden – viera v Nemecko. Všetko ostatné v jeho ďalšom živote neznamenalo nič, ale za Nemecko by kedykoľvek dal život.
Autorovi sa podarilo rozatomizovať celú osobnosť Rudolfa Hossa ( v románe Rudolfa Langa) tak, aby každý pochopil, ako sa z dieťaťa mohlo stať absolútne monštrum, ktorý nevraždil po tisíckach, ale po miliónoch. Vymyslel a úspešne sprevádzkoval celú mašinériu priemyselného zabíjania. Ani po porážke Nemecka necítil žiadne výčitky, „veď si iba plnil povinnosť“, ktorý mu uložil Ríšsky vodca SS Himmler.
Román sa rámcovo pridržiava skutočného životného príbehu veliteľa najväčšieho koncentračného tábora Osvienčim – Birkenau.
Skvelo napísaný román a súčasne desivé čítanie.
dnes
Drzé a veľkohubé vyhlásenie, v ktorom sa vydavateľ hrdí tým, že od vydania Švejka, je táto kniha to najlepšie z oblasti humoru a satiry. Pokiaľ sa o tom chcete skutočne presvedčiť čítaním, obmedzte ho len na pár minút denne, lebo čítanie tohto braku môže vážne ohroziť vašu psychiku a zničiť vo vás kritériá na kvalitné knihy. "Dielo" zrejme vzniklo ako následok ťažkej a hlbokej frustrácie z mladosti, či ako následok ťažkého pôrodu. Miloš Zeman nie je mojim obľúbencom, ale nafotiť ho v truhle a dať to na obálku je podlé a trápne. Občas sa mihne v knihe pokus o vtip, ale skutočný humor úplne absentuje. Predpokladám, že písanie vzniklo v súčinnosti s nejakým bielym práškom v kombinácii s alkoholom. Trošičku pochvaly sa zaslúžia koláže a tie sú jediné, ktoré sú občas vtipné a humorné.
