Obálka knihy klame. Krásna, ružová, jemná - poviete si, že aj príbeh v nej bude asi z edície ľahkého čítania. Veď čo už by len mohla blondínka, preslávená škandálmi povedať svetu? V mladšom veku pravidelne zapĺňala články bulvárnych médií, v tých posledných rokoch naopak pozornosť smeruje k skrytým traumám, ktoré sprevádzali jej búrlivú mladosť. A presne túto komnatu Paris otvorí vo svojej knihe. Ako by som knihu opísala po dočítaní?

Znepokojujúca, ťaživá, trpká.

Možno ste nevedeli, že Paris á diagnostikované ADHD, čo v časoch jej najväčšej slávy bola pre nás všetkých pomerne neznáma porucha. Ono inak to ADHD bolo miestami aj veľmi cítiť v spôsobe, akým Paris podávala svoj príbeh, miestami som vnímala, ako nenápadne odbočila v téme a mala nutkavú potrebu povedať niečo iné. Niekedy to pôsobilo naozaj chaoticky, pretože ako čitateľ som prepínala medzi rôznymi náladami. Minimálne v tomto smere by si kniha zaslúžila akési učesanie a chronológiu.

Kniha je rozdelená na 4 časti, pričom v každej z nich nám Paris otvára inú komnatu svojho života a v každej ju môžeme vidieť v úplne inej rovine. Prejdeme si jej detstvom, dospievaním, pubertou, šokuje nás odhalením svojej traumy zo sexuálneho zneužívania, môžeme ju vidieť v roly biznismenky a v závere nám odhalí jej túžbu a nakoniec aj budovanie rodiny.

Opis "prevýchovy", ktorou si Paris prešla bol neskutočný. Ok, čo si budeme, Paris nikdy nebude spisovateľkou a nominantkou na Pulitzerovú cenu, ale hodnotu knihe dáva jej autenticita a to, že všetko vychádza priamo z prežitého, dokonca tento pocit znásobuje aj to, že to písala sama Paris, nie dosadená spisovateľka. Sú to priame výpovede, obvinenia, opisy, ktoré Paris dáva von. Doslova sa obnažuje pred celým svetom a skladá masku. Ukazuje nám, čo sa roky skrývalo za ružovou ikonou - bolesť, trauma, odcudzenie.

V pozadí toho všetkého utrpenia však Paris predstavila čitateľom aj krásne veci. Pri častiach, v ktorých spomína svoju sestru Nicky som sa neustále usmievala. Láska, ktorú pociťuje ku svojej rodine bola cítiť z každého jedného slova. Pri časti, kde sa ospravedlňovala svojim rodičom mi slzy tiekli potokom.

Trošku si však nemôžem pomôcť, no miestami bolo trošku cítiť to, že napriek všetkému stále pochádza z inej spoločenskej vrstvy ako my, čitatelia. Časom sa mi opisy párty, značiek a luxusu zunovali a najmä som v niektorých veciach trošku pochybovala o jej zmysle sebareflexie a schopnosti priznať aj svoj podiel viny na niektorých zlyhaniach.

Verte mi, prebojujte sa menej záživným začiatkom, vydržte a to čo vás čaká je naozaj neuveriteľný príbeh silnej ženy, ktorá sa nebojí priznať, že bola zlomená. Otvára mnohé témy, pred ktorými sa stále zatvára zrak verejnosti - zneužívanie v nápravno-výchovných centrách (ktoré ako vieme sa deje aj na Slovensku), zneužívanie osobných nahrávok, stigmatizácia žien, ktoré sa rady bavia (pretože pri chlapoch to nikto nerieši), veľké nálepkovanie osobností a mnoho iného.

Asi nikdy neplatilo tak veľmi príslovie: "Nesúď knihu podľa obalu" ako to platí teraz.

Na úvod musím povedať, že som si knihu chcela prečítať s cieľom upraviť si názor na pravnučku zakladateľa hotelov Hilton. Žiaľ, jej memoáre ho nezmenili.
Určite by nikto nemal utrpieť traumu a fyzické a psychické zneužívanie, ktoré prežila Paris v reformných školách, do ktorých ju ako problémovú tínedžerku poslali rodičia. V týchto častiach je veľmi otvorená, autentická a detailná a sú dôležité z hľadiska všeobecnej diskusie, ale preskakovaním medzi zážitkami z týchto škôl a príbehmi o večierkoch, outfitoch, celebritných priateľoch, škandáloch a nespravodlivom zaobchádzaní pri zatknutiach, ktorým chýba akékoľvek sebauvedomenie a prevzatie zodpovednosti, strácajú na údernosti.
Za svoje vzdelanie považuje cestovanie, pričom priznáva, že z navštívených krajín videla tak hotelovú izbu, kluby a modelingové akcie, neustále kladie dôraz na to, ako mohla vďaka svojmu privilegovanému postaveniu preplávať životom, no rozhodla sa tvrdo pracovať. Zrejme mala v úmysle ukázať, aký je to obdivuhodný výkon, namiesto toho upozornila na svoje kapitalistické myslenie a posadnutosť peniazmi.
Písanie je chaotické a nezrelé, neponúka hĺbku ani náhľad do jej práce, ako osoba vyznieva veľmi povrchne a zahľadene do seba a kniha nepôsobí ako memoáre, ale ako vychvaľovanie vlastnej osoby, vplyvu na sociálne médiá, jej značiek, produktov a úspechov.