Na rozdiel od Dievčaťa vo vlaku sa Modrá hodinka vlečie. Opis prostredia je však skvelý. Na vzdialenom škótskom ostrove je len jediný dom, ktorý kedysi patril slávnej, tak trochu sebeckej umelkyni Vanesse Chapmanovej. Navyše sa k nemu dostanete iba počas odlivu. Nová obyvateľka Grace, pokorná, vyrovnaná a dokola škaredá zisťuje, že dom skrýva mnoho podivných tajomstiev. Žeby kostlivec v skrini alebo notoricky neverný Vanessin manžel, ktorý bez stopy zmizol pred dvadsiatimi rokmi? Nuž niečo podobné. Po tom, čo Chapmanovej umelecké diela boli zaslané nadácii a zapožičané galérii, objavuje sa problém. V jednom sa údajne nachádza ľudská kosť. Na ostrov Eris cestuje snobský, no nemastný-neslaný syn generálneho riaditeľa nadácie, aby zistil pravdu, ktorú sa čitateľ dozvie prostredníctvom Chapmanovej denníkov či flashbackov z pohľadu Grace. Odhalené tajomstvá boli pre mňa sklamaním. Koncept príbehu je dostatočne zaujímavý, lenže dej je pomalý a príliš priehľadný, s množstvom postáv so stereotypnými vlastnosťami, s ktorými je ťažké sympatizovať. Ale inak celkom pohodové čítanie.

Natíska sa mi otázka: Čo som to, preboha, čítala? Bola to nová Paula Hawkins? Nejako som ju tam nevedela nájsť. Je síce pravda, že Dievča vo vlaku som čítala pred rokmi, ale naozaj píše takto? Bola som sklamaná. Vôbec som sa nedokázala rozpamätať, akým spôsobom pristupovala k mužským hrdinom a to ma teraz prenasledovalo počas celého čítania tejto knihy. Autorka dáva do popredia tri postavy. Jednou z nich je muž, ktorý sa správa neisto, vystrašene, pretože vo svojom súkromnom živote rieši problém, ktorý ho oberá o silu. Vykreslenie tejto postavy Paula prosto nezvládla. Akoby mal muž ženské obavy. Nejako mi to tam nesedelo. Bolo to na smiech. Niekedy sa spisovateľom nepodarí vykresliť opačné pohlavie a vznikne z toho karikatúra. Žiaľ, to sa stalo aj tu.

Prostredie škótskeho ostrova ponúkalo ponurú atmosféru, ale to je asi jedna z mála vecí, ktoré autorke vyšli. Podarili sa jej aj listy, ktoré si hlavná hrdinka vymieňala s viacerými osobami. To nahlodávalo čitateľovu zvedavosť. Osobitnou kategóriou boli tiež jej denníky, ktoré som milovala. Tieto veci neskutočne stupňovali napätie. Bohužiaľ, niektoré zložky deja mali opačný efekt a napätie ničili. Napríklad neistota a fňukanie hlavného hrdinu. Vtedy išlo dielo do temných vôd presladených románov. No to je len môj pocit. Ja takéto vyplákavanie v trileroch nerada vidím. Zdalo sa mi to už prehnané. Za škodu považujem tiež to, že som od polovice diela poznala rozuzlenie. Paule sa nepodarilo dobre zamaskovať svoje zámery. Prečo to urobila? Veď kedysi písala tak úžasne. Ani teraz sa jej nedá vytknúť nič, čo by súviselo s jej literárnym talentom, pretože slová dáva na papier s ľahkosťou. Tu však podcenila čitateľovu dedukciu alebo plán stavby príbehu. Mne bolo všetko zrejmé. Nedokázala som si knihu užiť. Potenciál však má, a preto ma to mrzí ešte viac. Som zvedavá, čo na ňu poviete vy.