Chorvátsky básnik Danijel Dragojević v prvom slovenskom knižnom preklade Trocha strachu (2024, preklad K. Chmel) potvrdzuje, že jeho poézia má absolútne atribúty. Na vytvorenie určujúceho poetického účinku si vystačí sama so sebou. Neprofituje z referencie na známe hodnotové systémy ani básnické školy. Rodí sa z toho najobyčajnejšieho materiálu života a jazyka a práve objavenie a docenenie toho, čo by sa azda zdalo byť bezcenné či nejestvujúce, vytvára taký úžasný zdvih, až sa nám poézia začne javiť ako pohľad cez zázračné sklíčko. V časopise Vertigo 4/2024 sa pozornosť smeruje na najmladšiu chorvátsku poéziu a novú slovenskú poéziu, ktorá je predstavená tiež formou vedeckej štúdie J. Juhásovej a súborom hodnotiacich recenzií a statí.