“…všeobecné pravidlá. Páchnu starinou. Budú hádam spod nich i výnimky.“
•••
Kukučínov Dom v stráni ma preniesol na ostrov do Chorvátska a ja som zatúžila prejsť sa po tamojšom vidieku za letného dňa, počuť chorvátčinu všade navôkol a usadiť sa po dlhej vychádzke na terase k poháriku “prošeka”. Ale nie tak, akoby to bolo dnes, ale po starom.
Autor tu obsiahol niekoľko tém, rozpovedá o vidieckych pomeroch, rozdieloch medzi panstvom a sedliakmi, o tom ako atmosféra mesta nejdenému zavoňala falošnými nádejami, hovorí o láske k pôde a tradícií, o potrebe odovzdávať vedomosti z otca na syna. Stretáme sa tu s názorom na aktuálnu politickú situáciu a kritikou štátneho zriadenia a nedostatku možností vymaniť sa z postavenia, do akého sa jednotlivec narodí. Práve táto téma je ústredným motívom deja: láska Nika z rodu panského ku krásnej Katici z rodu težackého - z domu v stráni.
•••
Autorovmu spisovateľskému talentu patrí môj úprimný obdiv, okrem dôverných opisov prostredia sa patrične povenoval aj psychológií postáv, a síce to urobil veľmi svojským spôsobom (každý druhý odsek mohol pokojne patriť vnútornému monológu inej postavy), podarilo sa mu brilantne vystihnúť myšlienkové pochody zúčastnených a priblížiť tak čitateľovi svoje zámery. V podstate nehrozila možnosť, že by som nevedela na čom som, alebo tápala, čo asi tá-ktorá postava prežíva, či akého je názoru.
Jazyk, značne popretkávaný chorvátskymi výrazmi, bol výzvou, no stále je to krásna slovenčina vo svojom obnosenom, vyše 100 rokov starom kabáte.
I autenticita dá občas zabrať - v jednom dome nájdete aj troch Ivanov - je ťažké sa v tom nestratiť. Prinútilo ma to zakresliť si rodokmeň postáv, čo je ale pre mňa vítaná starosť.
Z knihy si beriem významný odkaz - všetko je tak ako má byť.
A áno, absolútne rozumiem, prečo je v povinnej literatúre, ale nemrzí ma, že som si ju prečítala až teraz. Mám pocit, že moje terajšie ja ju dokázalo väčšmi oceniť, ako po obsahovej, tak po jazykovej stránke.

vobec jej nechapem po prvych 10 stranach som to vzdala