
Juraj Jakubisko mal od začiatku 70. rokov zákaz nakrúcať hrané filmy. V roku 1970 autority zastavili produkciu jeho snímky Dovidenia v pekle, priatelia [dokončil ho až o 20 rokov neskôr] a na takmer celé jedno desaťročie prerušili kontinuitu režisérovej tvorby. Jakubisko bol preradený do Štúdia krátkych filmov, kde realizoval niekoľko zaujímavých dokumentov. Na základe predlohy Mikuláša Kováča potom nakrútil Postav dom, zasaď strom – týmto filmom sa Jakubisko mal rehabilitovať po nútenej prestávke a dokázať cenzorom, že je dôveryhodným autorom. Vznikol preto filmový kompromis, ktorý nemohol pokračovať v autorovej poetike 60. rokov. Základné atribúty Jakubiskovej tvorby, ako je dôraz na výtvarnú stránku a atmosféru [podporenú hudbou P. Hapku] ostali zachované, v nových produkčných podmienkach už ale niektoré režisérove nápady pôsobia skôr okázalo ako funkčne [ľúbostná scéna medzi lopúchmi, pád tatrovky z útesu]. Už tu niekde sa začínajú Jakubiskove tendencie k „bombastickým“ filmovým sekvenciám. Aj napriek tomu, že dnes vo filme jasne vidieť vplyv vtedajšej ideológie „poučenej z krízového vývoja“ konca šesťdesiatych rokov [Jozef Matúš oklame všetkých okrem predsedu MNV], niektorí mu predsa vyčítali príliš negatívny obraz socialistickej spoločnosti. Postav dom, zasaď strom však väčšinu kádrov presvedčil a onedlho mohol Jakubisko nakrútiť dva filmovo-televízne projekty: Neveru po slovensky a divácky úspešnú Tisícročnú včelu.