Nie je to tak dávno, keď bol náš svet plný nádejí, lásky aj perspektív, osobných, kresťanských, ľudských. Teraz sa však píše rok 2024. Naša krajina sa stala súčasťou vojnovej hrozby, rinčania zbraní v blízkom okolí. Slovensko je neďaleko tejto hrozby, výbuchy mín, rakiet, bômb aj hukot tankov sú blízko nás. Myslíme na to, že nech už vypukla vojna na východe od nás z akéhokoľvek dôvodu, stala sa čiernym miestom v histórii ľudstva? Dokážeme vyjadriť rozsah osobných tragédií a katastrofálny dopad týchto udalostí na ľudí, na dva znepriatelené národy? Boli sme hrdí na to, že sme sa dokázali zbaviť foriem barbarstva. Vojna ktorá je tu, sťahuje nás späť k barbarstvu. Nenávisť znepriatelených národov ,,spojených telom aj dušou“ volajúcich po spoločnom nepriateľovi, je najsilnejším hlasom v prospech vojny od jej samého začiatku. Dá sa to vôbec pochopiť...?

Krvavé sonety básnika P. O. Hviezdoslava prichádzajú z duše človeka, ktorý svet hlboko vnímal a chápal. Priblížil v nich vojnový rozvrat, ktorého sa staršia generácia dožila. Hviezdoslav čerpal silu v akomsi jedinečnom a svojskom druhu silnej dynamickej pokory. Básnik, ktorý zdieľal eufóriu lásky, viery, vzájomnosti a donekonečna velebil česť, vzájomné porozumenie, nesebeckú povinnosť a službu, boj za mier, básnik, ktorý zdôrazňoval právo na slobodný život pre všetkých, bol predovšetkým niekto, kto veril v Božie zákony. Láska k Bohu je motiváciou spravodlivosti na tomto svete. V šiestom sonete otvára básnik veľkú tému: zneužívanie kresťanstva na vojnovú propagandu. Je podobnosť s dneškom na východe čisto náhodná? Prežije vojna všetky druhy spojenectiev, rivalít a nenávisti napriek tomu, že nenachádzame preto jediný rozumný dôvod? Krvavé sonety sú ostrým protivojnových protestom. Aj dnes... Kedy im porozumieme?
Profesor Jaroslav Uhel, ArtD.